História
Jednotlivé sídelné časti dnešného Hnilčíka vznikali autonómne a v odlišných mocenských sférach záujmu. Spodná časť Hnilčíka a Bindt v čase vzniku patrila do vlastníctva markušovských Mariassyovcov. Osada Roztoky, horný Hnilčík (osídlenie pri dnešnom kostole, Zimná dolina, Furmanec, Cechy, Štolvek) patrili do vlastníctva mesta Spišská Nová Ves. Horské osady - skôr zoskupenia niekoľkých domčekov - vznikali v blízkosti baní, alebo rudu spracujúcich zariadení, kde ťažiari budovali účelové stavby, okrem iného aj tzv. krámy - akési ubytovne pre baníkov v blízkosti ústí štôlní. Predpokladá sa, že v lesoch si zriaďovali svoje sídla aj uhliari, zberači smoly a pastieri. Charakter osídlenia sa v priebehu stáročí menil: osídlené časti sa „sťahovali“ podľa polohy prosperujúcich alebo zanikajúcich baní.
Prvá písomná zmienka o Hnilčíku sa spája s archivovanou listinou z roku 1315, ktorou bola prepísaná listina komesa Batyza Mariassyho z roku 1290. Veľmož Batiz a jeho bratia magister Mikuláš a magister Marek v nej darovali a potvrdili ľudom, ktorí prišli do hustého lesa, ľudovo zvaného Malý Hnilec, na dvadsať rokov slobodu s tým, že od dvadsiateho roku po nadobudnutí slobôd budú platiť riadne dávky, ako sa platia v Spišskej provincii, a to natrvalo. Listina sa pravdepodobne týka najspodnejšej časti Hnilčíka (neskôr zvanej osada Jerohuta). Osada vznikla po tatárskom vpáde v období osídľovania, resp. znovuosídľovania pustých, alebo spustnutých častí panstiev zemepánov, ktorí podnecovali prísľubom dočasných slobôd a oslobodením od poplatkov (tzv. lehôt) dobrovoľníkov pod vedením lokátorov - šoltýsov k obsadeniu nevyužívaných lesov a k ich premene na osadu. V tomto prípade bolo zrejme motívom rozvíjanie baníctva, kedže už z najstarších písomných zmienok je zrejmé, že rod Mariassyovcov si uvedomoval význam výskytu železných a medených rúd na území, ktoré dostal od panovníka ako léno a snažil sa dobývanie rúd a získavanie kovov z nich všemožne podporovať. S históriou Hnilčíka súvisí aj prenesenie colného (mýtneho) úradu z Kotterbach do dediny Goldbach v Markušovskej doline (Sontagsgrunde) v roku 1345. Mýtnica v Goldbachu na mariassyovskom území svedčí o tom, že cez územie terajšieho Hnilčíka už v týchto dobách prebiehala dôležitá obchodná cesta smerom na Smolník a Gelnicu, ktorou sa do Poľska vozila tunajšia spišská meď. S existenciou Goldbachu sa spája vznik baníckej osady Bindt.
Medenorudné baníctvo na Spiši prekvitalo najmä v 14. storočí a v 1. polovici 15. storočia. V Spišskej Novej Vsi sa na medenorudnom baníctve rozmohlo kovolejárstvo. Výrobky týchto remeselníkov (krstiteľnice, zvony) mali aj vysokú umeleckú hodnotu a dodnes zdobia kostoly na strednom Spiši.
Predpokladáme, že osídľovanie iných častí dnešného katastra obce Hnilčík prebiehalo v tom istom období, alebo dokonca predtým, ako u spodnej časti.
Približne 100 rokov po založení mariassyovskej osady v Malom Hnilci sa našli opustené bane a huty, o ktorých už vymizla dedičná pamäť miestnych osadníkov, ale aj mešťanov. Reambulátori chotárnej hranice používajú zaužívané názvy, ako Roztoky, železný potok a podobne. Tieto názvy museli byť staršieho dáta - inak by nemohli popisovať chotárnu hranicu, ktorá sa nanovo vytyčuje. Staré hromady hutníckeho odpadu pritom priamo definujú chotárnu hranicu. Zdá sa, že pri úradnom akte boli nájdené zvyšky po veľmi starobylej banskej a hutníckej činnosti, siahajúcej možno aj pred vpád Mongolov.
V 2. polovici 15. storočia postihuje rudné baníctvo kríza. Ani 16. storočie neprialo banskému podnikaniu. Koniec 16. storočia prináša dočasné oživenie baníctva na Spiši. Novoveskí banskí mešťania obnovujú banské podnikanie. Je viac ako zaujímavé, že rok 1594 sa uvádza ako nápis, vyrytý na tráme starého hnilčíckého domu na lokalite „Na Halničke“, ktorý bol kedysi správnou budovou („krámom“) baní a neskôr krčmou.
Hadri - Drevenický uvádza, že podľa historických prameňov mal v roku 1599 istý Jaroschek na Hnilčíku vlastný hámor. Tento môžeme pravdepodobne spájať so vznikom známej a pre nedostatok údajov záhadnej Jero huty. S menom Jaroschek sa stretávame aj v záznamoch z roku 1639 o banskom podnikaní.
Ďalší pozoruhodný údaj pochádza z roku 1642, podľa ktorého mesto Dobšiná potvrdzuje, že cez ňu vedie stará krajinská cesta popri hámroch na Hnilci cez Mestský vrch (dnes jeden z vrcholov horského hrebeňa Trubačovec) do Spišskej Novej Vsi. Trasu tejto starobylej cesty v oblasti horného Hnilčíka poznáme: popisuje ju aj obecná kronika a dodnes sa zachovala v podobe poľnej cesty. Pri ceste v miestnej časti Furmanec stál typický prejazdný hostinec (tzv. aľaš).
Napriek politickej nestabilite, tureckej expanzii a povstaniam uhorských veľmožov miestne banské podnikanie v druhej polovici 17. storočia úplne nezaniklo, o čom svedčí v roku 1674 vyslaná zvláštna odborná komisia, určená preskúmať banské záležitosti: zaznamenala významné banské diela na Tepličke, Grétli, Roztokoch a na Hnilci. Výrazná kríza nastáva koncom storočia, čoho prejavom je aj v roku 1690 cisárom Leopoldom I. a rodinou Csakyovcov ratifikovaná zmluva, podľa ktorej polovica bani pripadne eráru. Ani takáto snaha štátu o záchranu baníctva neprekonala hospodársku recesiu a oslabenie pozícií spišských baníkov. V roku 1702 baníci zanechali banské podnikanie na území Novej Vsi a odchádzajú podnikať na územie markušovského panstva. Vo väčšine baní sa prestávalo pracovať, ťažiť a spracovávať rudu, až nakoniec na spišskonovoveskom území zostali v prevádzke len dva väčšie hámre.
Obrat nastáva v 2. polovici 18. storočia po založení Združenia hornouhorských ťažiarov (Oberungarische Waldbür - gerschaft resp. Felsömagyarorszag Banyapolgarság) v roku 1748. Aj keď najvýznamnejšie postavenie malo smolnícke baníctvo, obnovila sa ťažba medi aj na Hnilčíku a Bindte. Od roku 1763 zaviedli systém výkupu medi erárom (do rúk panovníckej komory). Z uvedeného obdobia sa o baníctve na Hnilčíku zachovali banské mapy, dnes uložené v Štátnom ústrednom banskom archíve v Banskej Štiavnici. Z roku 1765 pochádza záznam o novoveskej bani Greinen Stollweg (dnes Štolvek), preslávenej produkciou „najjemnejšej medi“. V roku 1775 neutešená sociálna situácia dohnala novoveských baníkov k vzbure. V roku 1776 však ťažiar Benigny otvára nové bane na Grétli a Malej Knole. Od roku 1779 sa datuje nový rozmach novoveského baníctva. V hornom Hnilčíku sa otvára štôlňa Putnok a štôlňa Gezwäng.
Z roku 1794 sa zachovali staré banské záznamy o štôlni Grunblatt na Bindte, dnes ľudovo nazývanej Grimľacka, ktorá „patrila medzi najvýnosnejšie a najúrodnejšie“. Jej majiteľom bol spišskonovoveský občan Martin Grunblatt. V roku 1795, bol zvolený za bergmeistra". Rok 1796 datuje mapu banských diel štôlne Martin na žilách Glänzen a Rinner.
Nielen baníctvo zamestnávalo obyvateľov Hnilčíka. V dolnom Hnilčíku, patriacom do sféry markušovského panstva, vznikla skupina mlynárov, ktorí si na Železnom potoku postavili mlyny a s využitím dravej sily vodného toku mleli zrno na krúpy a tie vozili do Maďarska.
V roku 1806 pričinením magistrátu v Spišskej Novej Vsi bola v Hnilčíku postavená škola – drevenica.
Revolučné boje v r. 1848-1849 sa dotkli aj Hnilčíka.
Medenorudné baníctvo začalo postupne strácať svoju pozíciu. Aj keď ako začiatok úpadku medenorudného baníctva sa uvádza rok 1868 (pre zahraničnú konkurenciu a vyčerpanie bohatých zón v rudných žilách), znaky krízy je možné pozorovať už v celej 1. polovici 19. storočia. V roku 1830 zaniká aj Jero huta. Baníctvo však pokračuje, o čom svedčí evidencia ťažiarstva Gezwäng z roku 1840.
Na Hnilčíku, vedľa seba aj naďalej jestvovali drobné ťažiarstva a veľké konkurencieschopné banské závody. V bani sa zaviedla koľajová doprava s konskou trakciou. V roku 1875 - 1878 vybudovali úzkokoľajnú železnicu Bindt - Markušovce dĺžky 6,8 km (fungovala do 23. marca 1939). Jazdili na nej dve lokomotívy typu Borsig na parný pohon. Po prechodnom období používania konskej trakcie od roku 1902 sa zaviedla elektrická trolejová trakcia. Na dopravu sa používali drevené vozy (vagóny) s čelným vyklápaním a kapacitou 5 t, neskôr celé z plechu. S konjunktúrou sa spája nebývalý rozkvet miestneho osídlenia a zlepšenie sociálnej situácie miestnych ľudí. V roku 1871 sa začala výstavba školy na Bindte (vyučovanie začalo 1. januára 1874). Podľa banského štatútu bindtianskeho závodu „učiteľ je povinný vyučovať v slovenčine a nemčine a okrem toho hudbu...“. V roku 1878 - 1880 na Bindte banská firma postavila drevené domčeky pre robotníkov a úradníkov, tiež prevádzkové budovy (dielne, úpravňu).
V roku 1895 zriadila banská spoločnosť zdravotné banské stredisko na Bindte. Lekársku starostlivosť zabezpečoval jeden lekár a mal k dispozícii lekáreň. Na Bindte a v Roztokoch boli zriadené nemocnice so štyrmi, resp. 5 lôžkami. Lekárske ošetrenie sa poskytovalo bezplatne členom nemocenskej pokladne (ľudovo krankenkasy) a ich rodinným príslušníkom. Okrem nemocenského na baniach zaviedli aj penzijné poistenie - dôchodok dostali zostarnutí a invalidní baníci, ako aj ich vdovy a siroty.
Modernizácia banského podniku pokračovala. V roku 1894 majitelia Bindtu postavili na Železnom potoku vodnú turbínu. Hydroelektráreň pre závod Bindt vyrábala prúd pre pohon elektrických banských vŕtačiek, po roku 1904 aj pre osvetlenie povrchových prevádzok, ba aj baníckej osady. V čase vzniku to bola prvá výkonnejšia výrobňa elektrického prúdu na Spiši. V roku 1901 sa hĺbila šachta Karol. V tom istom roku postavili na Bindte prvú parnú lokomobilu na výrobu elektrickej energie pre elektrifikovanú úzkokoľajku a na iné prevádzkové účely. Druhú pražiareň na Bindte postavila firma Oberschlesiche Eisenindustrie A.G. v roku 1902. Od roku 1910 ju rozšírili o 6 pecí. V roku 1902 vyhĺbili šachtu Štefan. V roku 1906 závod v Bindte kúpila Banská a hutná spoločnosť od komory arcivojvodu Albrechta. Už v nasledujúcom roku vybudoval nový majiteľ mokrú gravitačnú úpravňu. V roku 1910 mokrá úpravňa na Bindte bola doplnená o nové zariadenie. Pražiareň z roku 1902 dali rozšíriť na 12 pecí a spojiť lanovkou typu Pohlig na parný pohon dĺžky 4 526 m a s prevýšením 67 m s Nálepkovom (po zrušení tamojšej pece).V roku 1913 sa začalo hĺbenie bindtianskej šachty Robert.
Ďalšie osudy miestnych ľudí poznačila prvá svetová vojna.
V povojnovej Československej republike naďalej dominuje baníctvo ako hlavné povolanie tunajších obyvateľov.
Prízrak celosvetovej hospodárskej krízy sa vynoril pozvoľna a fatálnym spôsobom poznačil osud hnilčíckeho baníctva. V roku 1922 banský závod Bindt stratil samostatnosť a bol včlenený do závodu v Máriahute.
V rokoch 1922-1923 a 1932-1937 bane neťažili (pracovali v udržiavacom režime) v dôsledku hospodárskej krízy.
V roku 1931 sa však definitívne zastavilo dobývanie železnej rudy na Roztokoch, pričom likvidácia závodu prebiehala do roku 1937.
Svetovú hospodársku krízu a 2. svetovú vojnu prežilo iba dobývanie rúd na Grétli.
Po zastavení baní stratili tunajší ľudia zamestnanie. Niektorí riešili neradostnú situáciu vysťahovaním sa do Ameriky, iní si našli prácu pri výstavbe železničnej trate Margecany - Červená skala. V súvislosti so stavbou tejto železnice zriadila stavebná firma Bartha a Holý v roku 1932 pod kopcom Zlatník kameňolom na výrobu štrkov, používaných pri stavbe koľajového lôžka trate.
Druhá svetová vojna patrí medzi ďalšie tragické obdobia v živote tunajších ľudí. Neistotu vyvolal najmä zámer velenia ustupujúcich nemeckých vojsk vybudovať v okolitých kopcoch silné obranné línie. Na Hlinisku i Trubačovci dodnes môžeme nájsť v lesoch dlhé línie zákopov, ktoré pretínali naprieč aj hnilčícku dolinu pri Gezwängu.
Povojnové obdobie charakterizuje obnova zničených banských zariadení na Grétli.
Na Hnilčík prichádza na svoje nové pôsobisko kňaz František Hadri-Drevenický, básnik, lokálny historik a etnograf. Hneď na začiatku svojho pôsobenia sčítava svoje ovečky: v celom Hnilčíku v roku 1945 spolu žije 1 528 ľudí, z toho 578 v spodnom Hnilčíku, 463 v hornom Hnilčíku, 222 na Roztokoch, 82 v Domkoch a 183 na Bindte. Vývoj populácie v ďalšom období charakterizuje neustály pokles, najmä v 50. a 70. rokoch, keď množstvo ľudí odchádza za prácou, alebo za pohodlnejším životom v mestských sídliskách. V rokoch 2000-2002 klesá počet obyvateľov pod hranicu 500 obyvateľov, obrat nastáva až v súčasnom období.
Tesne po 2. svetovej vojne Hnilčík nemal súčasnú podobu. Vedľa seba jestvovali dve administratívne jednotky: spodná časť spolu s Bindtom a osadou Delava tvorili obec Hnilčík, horná časť (od Chotára po Furmanec spolu so Zimnou dolinou, Roztokami, Cechami a Štolvekom) patrili ako miestna časť - osada Hnilčik pod mesto Spišská Nová Ves. V roku 1959 sa uskutočnila územná reorganizácia: k obci Hnilčík pričlenili osadu Hnilčík a Roztoky, odčlenená bola osada Delava (pričlenená k obci Hnilec). V roku 1962 obec nadobudla súčasnú administratívno-správnu podobu (vznikol súčasný kataster).
Povojnové obdobie sa vyznačuje aj vybudovaním infraštruktúry v obci.
V roku 1957 sa zavádza verejný telefón, pričom až v roku 1970 sa zaviedla automatická telefónna centrála a telefóny do bytov občanov.
V roku 1957 došlo k elektrifikácii obce. Ukončuje sa na Bindte v roku 1960, v roku 1966 sa elektrifikujú osamelé osady Cechy - Štolvek a horáreň na Grétli.
Štátnu cestu, dovtedy „prašnú“, začal rekonštruovať štát od roku 1960. V obci rekonštrukcia cesty pokračovala v rokoch 1961 – 1966. Cestu pokryl asfalt.
V samotnej obci pribudli viaceré stavby. V rokoch 1951-1953 bola vybudovaná tzv. slobodáreň. V ubytovni pôvodne bola aj závodná kuchyňa (do roku 1957), neskôr bufet, predajňa mäsa a kino. V blízkosti vystavali aj zdravotné stredisko (tzv. Ambulačku), v ktorom ordinoval obvodný lekár dvakrát do týždňa, detský lekár raz do týždňa a zubný lekár dvakrát do týždňa. Zdravotné stredisko slúžilo do roku 1965. Na celom Hnilčíku v roku 1957 fungovali 4 základné školy (na Bindte, v obci, v osade, na Roztokoch) a jedna materská škola (Hnilčík - obec). Od 1. marca 1958 začal fungovať v Hnilčíku poštový úrad.
Výkopom 4. mája roku 1959 sa začala výstavba kultúrneho domu, pričom už 31. decembra toho istého roku ochotníci osvetovej besedy v novej sále zahrali divadelnú hru Alojza Jiráska Kolíska v réžii baníka Jána Golitku. Úplné dokončenie výstavby kultúrneho domu bolo až v roku 1963.
Prvý skupinový vodovod vybudoval Štefan Faith so susedmi na Furmanci, keď zachytili prameň pod horou Zlatník. Zdrojom vody bola banská voda zo štôlne Georgi (ľudovo Jorga), kde sa zriadil zásobník a osadilo potrubie. V rokoch 1994-1995 vybudovali nový vodojem s obsahom 100 m3 v dolnej časti Hnilčíka pri ústí dolinky Tokárne. Obecný úrad v rokoch 1996-1997 postavil pri ústí štôlne nový vodojem s kapacitou 30 m3 a rozvod vody do celej osady i na Poľanu. Dnes voda postačuje pre starousadlíkov, ako aj pre chalupárov a chatárov.
Po roku 1989 zanikla aj posledná baňa na Novej štôlni. Po zmene spoločenských pomerov prestal štát poskytovať Železorudným baniam, š.p., Spišská Nová Ves cenové dotácie na ťažbu a spracovanie železných a medených rúd. Medená ruda z ložiska Gezwäng žila bola už predtým hlboko stratová, keď náklady na jej vydobytie, dopravu a úpravu na medený koncentrát boli až niekoľkonásobne vyššie ako odbytové ceny - po roku 1989 porovnávané so svetovými cenami.
Nové spoločenské podmienky mali negatívny vplyv aj na ďalších obyvateľov Hnilčíka, ktorí vplyvom konverzie strojárskej výroby a zániku textilného a nábytkárskeho priemyslu v okresnom meste stratili zamestnanie. Vysoká nezamestnanosť v regióne sa odrazila aj na obecnej úrovni.
bObecná samospráva si uvedomila potrebu koncepčného riešenia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych problémov obce a dala si vypracovať strategické rozvojové dokumenty.
Prvým z nich je Pre-feasibility štúdia mikroregiónu Hnilčík a okolie (vypracovala Architektonická kancelária Ing. Arch. Františka Papcúna, Markušovská cesta 1, 052 01 Spišská Nová Ves), druhým je Plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Hnilčík, spracovaný kolektívom: Dipl. Ing. Ján Ondarišin – regionálny rozvoj a cestovný ruch, Jana Sámelová - projektový manažer, Ing. Miriam Harnišová - stavebníctvo, životné prostredie, starosta obce - p. Fabián, členovia obecného zastupiteľstva.