Školstvo
Vzdelanie obyvateľstva
Za starodávna matka bola nielen matkou, ktorá ľudskému pokoleniu dávala najkrajšiu hrivnú – d i e ť a, bola nielen manželkou, ktorá sa starala o domácnosť, pripravujúc denné živobytie, ale bola súčasne i učiteľkou, ktorý vychovávala Bohom jej zverené deti už od najútlejšieho veku.
Ona to bola a ona je to, ktorý dieťa učí sa prežehnávať, robiac mu sprvoti sama znamenie kríža na čielku a pozdejšie vedie za rúčku, aby samé sa priučilo prežehnávať; ona je to, ktorá, len čo dieťa počína žvatlať, vkladá mu na nepoškvrnený jazýček prvá slová modlitby Páva a Zdravasu, nezabudnúc doložiť krehkú modlitbienku k Anjelovi strážcovi. A pozdejšie, keď dieťa pomaly vyrastá, žiari mu svojím príkladom a dáva ponaučenia pre všetky okolnosti život, aby raz, keď samé nastúpi cestu života, nestroskotalo na nej. Takto bolo i s matkami hnilčíckymi. Najsvätejšia materská povinnosť voči vlastnému plodu vnukala jej, aby sa dieťaťu s celou láskou venovala.
Pravda, bolo to možné dovtedy, kým dieťa nosievala v svojom náručí zovretí. Keď však dieťa dorastalo i matke pribudli nové starosti. A často sa stalo, že nemohla sa mu venovať tak, ako to robievala v prvých mesiacoch a v prvých rokoch jeho života. Bolo treba nájsť nejaké východisko a súčasne bolo treba riešiť i problém ďalšieho vývinu po stránke najzákladnejších požiadavkou vzdelania. A keďže školy nebolo, rozriešilo sa to tak, že obyčajne chápavejší starec alebo starenka ujali sa detí, aby po rodičoch mohli dať deťom to najpotrebnejšie, aby ich naučili čítať, písať a modliť sa.
Podobné východisko našlo sa v minulom storočí i v obci Hnilčík . Deti nechodili do učenia cez jesenné a jarné mesiace, ale poväčšine len v zime, keď stráne pokryli biele snehy a cez doliny preháňali sa divoké snehové povíchrice a fujavice. A ako spomínajú zbytky starých ľudí, robilo im to veľkú radosť, keď mohli brodiť sa po závejoch, aby sa ohriali nielen na telo, ale hlavne na duši a na duchu u „ tetky Zuzanky“ Zuzany Krestianovej, ktorá vediac čítať priučovala jej opatere zverené deti prvým písmenkám abecedy zo šlabikára. Podľa ústneho podania starších /vd. Júlia Gabonajová nar. r. 1877/ mimo čítania písania venovala veľkú starosť náboženskej výchove, vyučovaniu katechizmu a biblie. A deti, ktoré jej za zimné mesiace platili ako výchovné „ 1 z l a t k u „ t.j. dve koruny, radi ju počúvali, lebo vedela zaujímavo, šikovne a pútavo rozprávať, pripojujúc ku každému vysvetleniu mravné ponaučenie pre život.
Koncom minulého storočia a počiatkom tohto keď závody tak na Bindte ako aj na Roztokách založili svoje vlastné „ z á v o d n é š k o l y „ deti baníkov z obce /Dolný Hnilčík/ museli chodiť do týchto škôl. Tak sa stalo, že deti z obce vyrojili sa dvoma smermi. Doliny na Bindt a na Roztoky ožili pod krokmi detí.
Škola v obci Hnilčík /Dolný Hnilčík/
V roku 1931 sa započalo samostatné vyučovanie v obci Hnilčík /Dolný Hnilčík/ a to v dome č. 30 všeobecne nazývanom „ D o t u r b i n y“ podľa toho, že kedysi banský závod na Bindte mal tuná svoju turbínu. Prvou učiteľskou silou v obci Hnilčík /Dolný Hnilčík/ sa stala Priska Ruttkayová, dcéra riaditeľa školy na osade Hnilčík/Horný Hnilčík/, Jozefa Ruttkayho. Keď sa však javí potreba zväčšiť počet tried v roku 1933 prichádza učiteľ Ján Frlička.
Ako už bolo vyššie spomenuté, miestni obyvatelia, poväčšine baníci, boli nútení svoje deti posielať do závodnej školy toho závodu, na ktorom zarábali pre seba a pre rodinu na každodenný chlebíček. A tak sa stalo, že deti miestnych haviarov museli cez vŕšky vykračovať do závodnej školy na Bindte, poprípade na Roztokách. Tej povinnosti nedalo sa vyhnúť, lebo predstavení závodov kŕčovite sa pridržiavali sa tohto hesla: „ kto na ktorom závode pracuje, nech si je vedomý svojej povinnosti voči tomu závodu“, a neradi upúšťali od svojej zásady a tým menej ochotne robili nejaké výnimky, ledaže v najkrajnejšom prípade. Deti museli prekonávať ťažké cesty a v určitých ročných obdobiach, najmä v jeseni, keď nastali dažďové pľúšte alebo v zime, keď vysilujúce chôdze.
Obrat v tomto zadelení nastáva, keď v doline ozvú sa prvé ozveny nezamestnanosti tunajšieho obyvateľstva. Závody zastavujú prácu, prepúšťajú baníkov a odkazujú ich len na nezamestnaneckú podporu.
V tej dobe zrodí sa plán mať vlastnú školu. Keď už otcovia musia prelykať krušnú skyvu chleba, nech sa teda aspoň deťom uľaví.
Za richtárovania Jozefa Pacigu robia sa predbežné prípravy k stavbe školy, zadovažuje sa materiál pre stavbu, obec prispieva určitou sumou _ a ostatok doplňuje sa zo štátnej podpory. Nová škola má sa stať naozaj reprezentačným kultúrnym stánkom, ktorú má obec povýšiť medzi naozaj kultúrne obce.
Školská budova bola vyplánovaná tak, že bude mať tri učebné miestnosti, byt pre riaditeľa, byt pre slobodnú silu a dva kabinety. Podľa tohto plánu bola aj vystavená.
Na výstavbe školy majú podiel niekoľkí stavitelia, medzi ktorými nachádzame mená: Beňo, Šašinka, Kručko, Klein, všetci zo Spišskej Novej Vsi. Posledný prevedie prácu až do zakončenia a odovzdáva ju svojmu cieľu roku 1939. Pri stavbe školy prihodí sa malá nepríjemnosť.
Keď totiž dokončili stavbu školy, na veľké prekvapenie spozorovali, že školu vystavili na cudzom pozemku, ktorý nebol zakúpený na tento cieľ. Totiž niektorí chytráci posunuli stavbu, čím sa dostala na cudzí pozemok. Na šťastie majiteľ pozemku Ján Vansáč zo Závadky nerobil nijaké ťažkosti s dodatočným odpredajom pozemku, ktorý obec zakúpila. Keďže budovateľkou školy je obec, nová škola dostáva meno: O b e c n á ľ u d o v á š k o l a n a H n i l č í k u .
Prechodom času i škola mení svoj ráz a svoje pomenovanie. Koncom prvej republiky menuje sa : Š t á t n a ľ u d o v á š k o l a za Slovenskej republiky mení sa na K a t o l í c k u ľ u d o v ú š k o l u , po roku 1945 znova dostáva ráz štátnej ľudovej školy a po znárodnení školstva /zák.č.95/ 1948 zo dňa 10.mája 1948 Sb.z. a n. – zjednotená škola / dostáva nové pomenovanie: N á r o d n á š k o l a neskoršie Z á k l a d n á š k o l a.
V škole sa od roku 1939 vystriedalo viac učiteľov a učiteliek a poslednou učiteľkou bola Darina Matíková .Základná škola bola na základe integrácie škôl dňa 30.6.1978 zrušená.
V časti tejto budove bola zriadená v roku 1947 M a t e r s k á š k o l a , v ktorej vyučovanie trvá dodnes a od roku 1972 s celodennou starostlivosťou a kuchyňou v dvojsmennej prevádzke.
Škola v osade Hnilčík /Horný Hnilčík/
Prvý záznam o existencií školy sa nachádza v Kanonickej vizitácií a to z roku l806 a dalo ju postaviť mesto Spišská Nová Ves. Kanonická vizitácia z roku l832 spomína o školskej budove z roku 1806 doslovne toto: Školská budova má len jednu izbičku, veľmi malú tak pre učiteľa ako aj pre deti v hojnom počte dochádzajúcich na vyučovanie. Ústnym podaním zachovalo sa tvrdenie, že škola bola kedysi v dome č.15,ktorý stál naproti cintorínu a kaplnke sv. Jána Nepomuckého, teda v dome kde býval Ján Servatka.
Rok 1876 prináša nové zdokonalenie vo výučbe v osade. O tom na hovorí Kronika fary toto: Roku 1876 Slávne mesto Nová Ves/Igló/ postavilo novú, úhľadnú, drevenú školu pri dome Jozefa Bednára.
Ľudstvo každým rokom sa zdokonaľuje a modernizuje a čo bolo zadávna dobre časom sa prežije a volá po zdokonalení a prestavbe. K tomu prispelo i to, že dietok v doline pribúdalo a tak mesto Spišská Nová Ves vo februári l936 vypisuje verejný súbeh na vypracovanie plánov pre novostavbu novej obecnej ľudovej školy. Rada mesta prijala návrh arch. ing. Júliusa Záchenského z Ružomberka za 242 000.- Kč.
Stavba školy s menšími prekážkami a za dozoru Zoltána Patakyho zo Spišskej Novej Vsi sa dokončila koncom augusta 1937 a bola slávnostne odovzdaná 19.septembra 1937.Odvtedy škola slúžila Bohu i národu, časnej i večnej budúcnosti z drobných detí vyrastajúcim občanom.
Tak ako ostatné školy v terajšom katastri obce prešla rôznými názvami, naposledy to bola Základná škola a to až do 1.7.1976, keď bola zrušená z dôvodu integrácie škôl v okrese. V budove školy bol v roku 1982 zriadený Dom pionierov a mládeže, neskoršie po roku l990 sa zmenil názov na Centrum voľného času v ktorých sa realizovali mimoškolské aktivity žiakov. V roku 2004 Centrum bolo zrušené a budova školy delimitovaná do majetku obce, ktorá ju v roku 2005 predala na výstavbu penziónu p. Almašiovej zo Spišskej Novej Vsi.
Prvý učiteľ, ktorý tu začal pôsobiť je vlastným menom neznámy, asi hlbšieho vzdelania nemal a len vlastnou usilovnosťou a šikovnosťou vyšvihol sa na vychovávateľa a učiteľa hnilčíckych haviarčat. Zato medzi pospolitým ľudom sa zachovala jeho prezývka“Švidrík“. Vynikajúcimi učiteľmi, ktorý pôsobili na tejto škole boli Ján Kovalčík, Jozef Ruttkay, Hermína Fabianová rodená Ruttkayová a Ernest Bevilagva. Posledným učiteľom pred uzatvorením školy bola Mária Fabianová, žiačka Jozefa Ruttkaya.
Škola v Roztokách
I škola v Roztokách má svoje dejiny.V roku 1896 zakladá sa škola na priamu požiadavku spišského biskupa dr.Alexandra Párvy.Škola bola rázu katolického, majiteľom sa však stal Banský závod horno-sliezkej banskej spoločnosti a dostala názov Banská rímsko-katolická škola. Keď bane prešli do rúk Bansko drevárskej spoločnosti v Markušovciach udržiavala táto spoločnosť školu až do jej poštátnenia.
Škola na Roztokách prešla tými istými fázami svojho vývoja ako všetky školy farnosti. Z pôvodnej katolíckej školy sa stáva škola štátna, potom sa znova zkatolicizuje a nariadením SNR bola zoštátnená. Škola bola pre nedostatok žiakov a v rámci integrácie škôl v roku 1972 zrušená a prešla do majetku obce, ktorá ju využívala na rôzne občianske aktivity a kultúrno-spoločenské akcie až do roku 1988, keď ju predala VD Stavba Levoča, ktorá započala rekonštrukčné práce na rekreačné zariadenie pre svojich zamestnancov. Po novembri 1989 však rekonštrukčné práce postupne slabli, firma sa dostala do ekonomických problémov a roku 2003 je získal v dražbe ing. Poprocký, ktorý pokračuje v rekonštrukcií na rekreačné zariadenie.
Prvým kvalifikovaným učiteľom sa stal Július Kašprák, rodák zo Spišskej Novej Vsi. Tu strávil svoju mladosť v posvätnom zápale svojho povolania. Július Kašprák tu rozvinul svoju pedagogickú prácu až do základov a venoval svoje celé úsilie rozvoju školy až do roku 1923.
Vynikajúcimi učiteľmi, ktorí pôsobili na tejto škole boli Priska Jánošíková rodená Ruttkayová, Ján Frlička a Jozef Štepánek. Posledným učiteľom na tejto škole bola Mária Fabianová, rodáčka z Hnilčíka, ktorá prešla učiť na školu v osade Bindt.
Škola v osade Bindt
Kto dnes prejde cez Bindt, ovalí ho mŕtvolná tichosť a povzdychne si. Dávno tomu bolo ináč. Vysoké pece, v ktorých deň, noc pražila sa ruda, prichádzajúca a odchádzajúca električka s tempom života, ruch a pohyb, zástupy ľudí valiace z práce a do práce, haldy spod zeme vyneseného požehnania, živá vrava, kladivá kováčov a sviežosťou naplnené ľudské tváre, to všetko bolo jasným dôkazom, že tu beží život, ktorý keby sa kto opovážil zastaviť privolal by len biedu a núdzu do týchto končín.
Počiatkom roku 1870 bindtské závody boli už v takom rozkvete, že bolo potrebné vystavať nové budovy, tak pre závod, ako pre obyvateľstvo. Uprostred Bindtu takmer v jej srdci, stojí škola. Iba podľa školskej tabule, vyvesenej na štíte budovy sa dozvedáme, že tu chodili deti, aby sa vychovali v statočných ľudí.
So stavbou školy sa započína v roku 1871 a podľa prípisu banského úradu v Spišskej Novej Vsi č.5298/1873 zo dňa 26.septembra 1873 sa započína vyučovanie v závodnej škole. V roku 1932 prináša obrat v názve školy. Banský závod začal byť pomaly nevýnosný a po dvoch ťažkých obdobiach nezamestnanosti umlká, baníci hľadajú si inde živobytie, aby raz v roku 1939 úplne zanikol. Školu však berie do opatery štát, premieňa ju na štátnu, vecný náklad však uvalí na obec Hnilčík/Dolný Hnilčík/,kde osada Bindt politicky patrí. V škole sa vyučovalo aj po roku 1948 až do roku 1974 , keď ONV v Spišskej Novej Vsi z dôvodu integrácie škôl uzatvoril. Deti od 5 ročníka navštevovali školu v Nálepkove a do 4 ročníka v obci Hnilčík/Dolný Hnilčík/.
Prvým učiteľom, ktorý vyučoval v závodnej škole bol Jozef Farkaš, rodák z Kokavy. Najznámejším učiteľom ,ktorí vytrval v Bindte 34 rokov až do svojej smrti v roku 1923 bol Jozef Szedély, rodák z Medzeva. Spočíva si medzi svojími, ktorých vychoval pre Boha a ľudstvo na bindtnianskom cintoríne. Posledným učiteľom bola Mária Fabianová, rodáčka z Hnilčíka, ktorá zomrela v roku 1987.
